5 charakteristík drámy
1. Vynálezca drámy: Aristoteles (aristotelovská dráma)
Koniec drámy nemusí byť tragický. Aristoteles rozdelil drámy na tragédie a komédie s rovnakými charakteristikami. Existujú aj otvorené a samostatné drámy. Klasická forma je uzavretá a tvorí jednotku v čase, na mieste a v akcii. Neexistuje žiadna prestávka v štýle alebo mix štýlov. Divák / čitateľ sa uvedie do deja tým, že sa dozvie ďalšie informácie, skúsenosti, sny, pocity a pozadie postáv.
2. Je „divadlo“ skutočne charakteristickým znakom drámy?
Dráma je jedným z najstarších literárnych žánrov - ak niekto začína v starovekom Grécku. Texty boli napísané v poézii, t.j. vo forme básní. V tejto podobe boli texty na javisko prinesené ako divadelné kusy. Z toho sa čoskoro vyvinulo zastúpenie v piesňovej forme. Asi takto vznikla história vývoja opier, operiet a muzikálov. Dnes sú drámy písané aj inými formami, napr. nájdete v románoch, scenároch, rozhlasových hrách a videohrách. Charakteristiky drámy však zostávajú rovnaké.
3. Zmena scény - klasický vonkajší tvar ako prvok
Zvyčajnú vonkajšiu formu klasickej drámy spoznáte podľa rozdelenia na 3 až 5 dejstiev, ktoré sú zase rozdelené do rôznych scén alebo vystúpení. Existujú aj drámy, ktoré sú napísané ako jednoaktové hry, ale potom sú tiež rozdelené na scény alebo vystúpenia. Externé funkcie sa teda môžu rozmazať. Pôvodná forma starovekého Grécka je päťtaktná. Túto formu nájdete dokonca aj v hollywoodskych filmoch, ak si dáte tú námahu a potom rozbijete dej.
4. Tragédia a komédia - alebo sa to mieša?
Dráma je väčšinou stotožnená s tragédiou a hrozným koncom pre postavy. To však zďaleka nie je. Napriek katastrofám môžu mať drámy humorné scény, byť komédiami, dobre sa skončiť a mať pekný koniec - aj keď je celý príbeh smutný. Dobrým príkladom je príbeh „PS. Ľúbim ťa". Kniha slúžila ako predloha pre hollywoodsky film. Príbeh je nekonečne smutný, ale má rovnako veľa momentov humoru a nádejného konca - a všetky charakteristické znaky drámy.
5. Štruktúra a charakteristika klasickej drámy
Štruktúra drámy je stále založená - dokonca aj v Hollywoode - na aristotelovskej forme. Začína sa to úvodom do deja a predstavením postáv. Potom sa akcia zvýši a predloží sa súčasný problém. Potom sa dej zvrtne, až do vyvrcholenia problému a bodu zlomu v deji. Potom akcia upadne alebo sa vyrovná, dôjde - ako v hudbe - k spomaleniu, oneskoreniu, ktoré vedie k zvýšeniu napätia. V konečnom dôsledku je tu katastrofa a koniec, ktoré môžu vyústiť do riešenia, ktoré je možné len naznačiť - alebo si ho ani len predstaviť.
Ako nápomocný vám bude tento článok?
